Tatranské elektrické železnice (TEŽ) sú ekologickou dopravou vo Vysokých Tatrách od začiatku. Sú to najstaršie elektrifikované železnice na Slovensku, ktoré boli elektrifikované súčasne s výstavbou železnice.
TEŽ je horská trať s najväčším adhéznym stúpaním v sieti ŽSR – 59 promile. Celková dĺžka trate je 35 km, z toho 19 km je v oblúkoch. Zvlnená trajektória trate citlivo reaguje na konfiguráciu terénu a poskytuje nové scenérie výhľadov na tatranskú prírodu.
Napájací systém TEŽ je jednosmerný prúd napätia 1500V, traťový rozchod je 1000 mm. Maximálna traťová rýchlosť je 60 km/h.
Smerovanie tratí i vzhľad niektorých staničných budov sa nezmenil dodnes – napr. stanice v Tatranskej Lomnici a Starom Smokovci dokumentujú štýl stavieb z obdobia jázd prvých vlakov. Naopak, nárast počtu cestujúcich a zvyšujúce sa nároky na bezpečnosť i komfort cestujúcich si vyžiadal náhradu pôvodných staníc novými budovami. Vybudovanie nového staničného komplexu so zmiešaným rozchodom 1435/1000 mm v Poprade si v roku 1991 vyžiadalo celkové presmerovanie TEŽ v úseku Poprad Tatry – Veľký Slavkov obchvatom Popradu.
K systému Tatranských elektrických železníc patrí aj rad špecifických technických a prevádzkových zariadení, ktoré podporujú spoľahlivosť, bezpečnosť a komfort poskytovaných služieb.
„Dvojrozchodné“ rušňové depo v Poprade technicky obsluhuje rušne normálneho rozchodu pre štandardné vlakové trate, aj špeciálne rušne rozchodu 1000 mm pre sieť TEŽ a v prípade veľkých opráv tiež vozne zubačky zo Štrby.
Aj keď trate TEŽ sú jednokoľajové, prevádzka elektrických osobných vlakov je zabezpečovaná plynule vďaka výhybniam – vo Veľkom Slavkove, Pod Lesom, v železničnej stanici Starý Smokovec, Tatranská Polianka a Vyšné Hágy. Dvojčlenne spojené súpravy zabezpečujú prevádzku na trati Starý Smokovec – Tatranská Lomnica kyvadlovo nakoľko tu sa nachádzajú len zastávky bez možnosti križovania vlakov. Vo Veľkom Slavkove je koľajový triangel, ktorý slúži v prípade potreby na otočenie elektrických jednotiek. Historická trakčná meniareň elektrického prúdu v Hornom Smokovci z počiatočného obdobia výstavby TEŽ je dodnes funkčná, je národnou kultúrnou pamiatkou.
Park mobilných zariadení TEŽ predstavujú predovšetkým vlakové súpravy, vrátane funkčných historických rušňov a iných vozidiel. Špeciálne pomocné vozidlá slúžia na účely opráv, výnimočných prepravných zásahov, na údržbu trate a trolejového vedenia.
Zubačka síce nepatrí do komplexu TEŽ, avšak svojou polohou a službami ich komplementárne podporuje. Ozubnicová úzkokoľajná železnica na trase Štrba – Štrbské Pleso bola postavená v roku 1896. Slúžila ako najkratšie spojenie medzi diaľkovou železničnou traťou Bohumín – Košice a atraktívnym vysokohorským prostredím. Trať bola postavená pôvodne na parný pohon. V roku 1970 bola novovybudovaná ozubnicová elektrifikovaná trať v rámci generálnej rekonštrukcie siete verejnej dopravy v Tatrách. Trať je napájaná z meniarne Štrba. Maximálne stúpanie na 5 km dlhej trati je 150 promile, pričom je tu 47 530 zubov (10 zubov na jeden meter).
Celý komplex TEŽ, vrátane zubačky, je stále plne dunkčný a účinne zabezpečuje ekoogickú dopravu cestujúcich v rámci chráneného úzeemia Tatranského národného parku.
Dopravný systém TEŽ bol vybavený vlastným energetickým zdrojom od počiatku: tvorili ho Elektráreň v Poprade, prenosová trasa elektrického prúdu vysokého napätia 15 kV a meniareň elektrického prúdu v Hornom Smokovci.
Prvotná trať z Popradu do Starého Smokovca (funkčná od 1908, zdroj elektrického prúdu vodná elektráreň vo Veľká pri Poprade) mala byť rozšírená do Tatranskej Lomnice a na Štrbské Pleso (1911). Vtedy vznikla potreba vybudovať nový silný zdroj elektrického prúdu. Nová parná elektráreň bola postavená v blízkosti železničnej stanice Poprad na košicko-bohumínskej trati tak, aby sa minimalizovali náklady na dopravu uhlia na výrobu pary. Do prevádzky bola uvedená v auguste 1912.
Elektráreň je bloková stavba s priznaním výrobných priestorov: dve paralelné priliehajúce haly (kotolňa na výrobu pary a strojovňa – hala s generátormi) uzatvára trakt s rozvodňou akcentovanou prevýšenou vežou v nároží a velínom. (viď. Foto)
Objekt je dodnes zachovaný v pôvodnej objemovej skladbe vrátane suterénu a komínu na odvod spalín. Zachované je pôvodné radenie priestorov, pôvodné lanové väzníky zastrešenia a vyvýšená galéria so schodiskom a dekoratívnym zábradlím v bývalej generátorovej hale. Pôvodné strojné vybavenie sa nezachovalo. Dnes budova slúži Tatranskej galérii.
Fasády sú riešené jednotne: kombinácia tmavočervené tehlové armatúry v nárožiach a oblúčkový vlys pod korunnou rímsou kontrastne rámcujú okrovo svetlé plochy omietaných stien so soklom z kyklopského kamenného muriva. Vysoké zvislé okenné otvory perforujú všetky obvodové steny.
Budova trakčnej meniarne elektrického prúdu v Hornom Smokovci (v časti Pekná vyhliadka) bola postavená v rovnakom období ako parná elektráreň v Poprade: s ktorou bola spojená vysokonapäťovým vedením 15kV. obe budovy boli uvedené do prevádzky v roku 1912.
Účel budovy meniarne je rovnaký od čias vzniku: meniť striedavý elektrický prúd vyrobený v elektrárni (neskôr z verejnej siete) na jednosmerný prúd pre potreby trakčného vedenia Tatranských elektrických železníc. Tomuto účelu budova slúži dodnes. Technologické zariadenia z doby vzniku je dodnes funkčné a slúži. Technológia meniarne – vďaka akumulátorovej batérii – umožňovala jazdiť električkám TEŽ aj počas výpadkov elektrického prúdu zo siete.
Výzor objektu sa od svojho vzniku v podstate nezmenil. Zreteľne je priznaná technologická hala meniarne s akcentom prevýšenej veže. V doplnkovej pozícii k hale je obytná časť pre personál. Budova je postavená v secesnom slohu štylizovaných geometrických foriem. Rovnako ako v elektrárni v Poprade, aj tu sa červené neomietané tehlové murivo kombinuje s omietanými svetlookrovými stenami: rámuje nárožia, rímsy, dekoratívne lizény a všetky otvory do budovy. Steny majú vysoký sokel z kamenného kyklopského muriva, kovové výplne okien v technologickej časti majú raster malých tabuliek skla.
V oboch budovách je zachované zastrešenie pomocou lanových väzníkov a plastická dekoratívna úprava stien v hlavnej hale.
Remeselne dokonalé detaily, veľkorysé priestorové riešenie a nápaditý architektonický výraz poukazujú, že nejde len o stroho účelové stavby: obe budovy sú individuálne esteticky poňaté a vyžarujú dobovú atmosféru nadšenia pre industriálny pokrok.
Pri oboch stavbách autor projektu nie je známy. Známa je len stavebná spoločnosť, ktorá oba objekty pravdepodobne realizovala.
Objekt a vybavenosť meniarne v Hornom Smokovci spolu s elektrárňou v Poprade podávajú obraz o technickom riešení jednej z prvých elektrických železníc na území Slovenska, a práve v tom spočíva jedinečnosť tohto komplexu.
