Po lanovke v Lyone, ktorá bola postavená pre verejnú dopravu v roku 1862, bola v roku 1870 odovzdaná do užívania Budínska hradná lanovka, vtedy nazývaná Budínska horská dráha. Bol to druhý podobný dopravný prostriedok na svete. Podľa lyonského príkladu Ödön Széchenyi inicioval jej výstavbu, aby sa uľahčil prístup k ministerstvám, úradom a hradnému divadlu, ktoré pôsobili v hradnej štvrti. Stavebný plán vypracoval Ödön Juraszek, schválený bol vo februári 1868 a potom, ako Ödön Széchenyi dostal 40-ročnú koncesiu na prevádzkovanie pozemnej lanovky, sa v júli 1868 začalo s výstavbou. Na dolnom konci trate bola postavená veľká impozantná stanica, kam bolo nainštalované strojné zariadenie. Podľa plánu sa na nástupnú plošinu dalo vystúpiť po siedmich schodoch. Stavbu budovy hornej stanice úrady z vojenských dôvodov nepovolili. Namiesto toho bol postavený malý pavilón s reverznou kladkou. Dva stúpajúce a klesajúce vozne boli natrvalo pripevnené k opačným koncom ťažného lana, ktoré bolo ovinuté cez kladku. Oba vozne bez nákladu boli vyvážené a na pohyb i prekonanie zvýšenej hmotnosti pasažierov sa použil parný stroj s výkonom 30 koní.Od januára 1869 prevzal dozor nad stavbou Henrik Wohlfarth, ktorý čiastočne upravil stavebné plány. Nebolo veľa príležitostí na výrazné úpravy, pretože niektoré stavebné práce už boli ukončené a objednané stroje boli takmer hotové. Wohlfarth znížil sklon trate z 32,5 stupňa na 30 stupňov, čo viedlo k zvýšeniu nástupnej úrovne z 1,5 metra na 7,5 metra. V dôsledku toho museli cestujúci vyjsť namiesto 7 schodov približne 40 schodov. 15 % z 50-metrového rozdielu medzi jednotlivými stanicami bolo teda potrebné prejsť pešo. Parný stroj a železničné vozne normálneho rozchodu (1435 mm) boli vyrobené vo Viedni. Vozne sa skladali z troch stupňovito usporiadaných kabín, každá s ôsmimi sedadlami.Premávka na Budínskej hradnej lanovke začala 2. marca 1870. Pozemná lanovka na Budínsky hrad v tom čase uspokojovala potreby verejnej dopravy a nový spôsob dopravy sa čoskoro stal populárnym – v roku 1873 ju využívalo 1,5 milióna ľudí a v roku 1943 2,1 milióna ľudí. Hoci sa s jej úpravou a elektrifikáciou počítalo viackrát, fungovala v podstate nezmenená až do roku 1944. V druhej svetovej vojne pri obliehaní Budapešti bola pozemná lanovka poškodená bombou, po ktorej sa rozhodlo o jej demontáži.Obnova pozemnej lanovky prebehla v rokoch 1984 až 1986. Bola zrekonštruovaná na pôvodnom mieste, prispôsobená pamiatkovému prostrediu, zachoval sa jej tradičný vzhľad, avšak v súlade s technickými požiadavkami doby. Pohon pozemnej lanovky bol elektrifikovaný a strojné zariadenie bolo inštalované na hornej konečnej stanici. Nástupná úroveň dolného terminálu bola zapustená na úroveň námestia Clarka Ádáma, takže už nie je potrebné stúpať po schodoch. Osobná doprava na pozemnej lanovke bola obnovená 4. júna 1986 predovšetkým pre turistické účely. Lanovka na Budínsky hrad so svojou jedinečnou panorámou nad Dunajom je jednou z najobľúbenejších atrakcií hlavného mesta. Pohľad na nábrežie Dunaja a Budínsku hradnú štvrť s pozemnou lanovkou sú od roku 1987 súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Menu
